Pamiatky
Považský hrad
Ruiny Považského hradu vyčnievajú z vysokých brál na strmom kopci s nadmorskou výškou 497 m. Nazývali ho aj Bystrický hrad a patril medzi dôležité hrady na Považí. Za najväčšieho rozkvetu v ňom bývalo asi 400 ľudí.
Hrad má jedinečnú polohu. Cesta naň vedie popri kostole a jednom z dvoch kaštieľov v Považskom Podhradí. Je strmá a skalitá. Vstup do hradu okrem vežovej brány chránili dve bašty, časti silných múrov so strelnými otvormi, cez ktoré sa hradná posádka bránila pred nepriateľom. Spodné miestnosti vežovej brány slúžili ako skladisko pre muníciu. Bola tu vraj aj tajná brána, ktorou sa obyvatelia hradu stýkali s vonkajším svetom, keď počas nebezpečenstva vežová brána bola zamurovaná. Severným smerom vyčnieva štvorhranná veža. Pôvodne to bola väznica. Na východ od nej vidieť hlavnú bránu, tzv. hlásku, ešte dosť zachovanú, ktorou viedla i vozová cesta. Neďaleko bolo skladište pre delá. Tu bol i byt kastelánov. Predhradie obklopovala priekopa (nádržný jarok), ktorá slúžila na obranu počas vojny. Na juhozápadnej strane hradu vidieť zrúcaninu skupiny stavieb, ktoré slúžili ako byty. Prízemné miestnosti boli skladiskami, sýpkami, kuchyňami a komorami. Poschodia boli obývané. Hrad bol pôvodne trojposchodový. Ako stavebný materiál používali pieskovec a vápenec, ktoré sú v múroch viditeľné. Podľa neoverených správ bol hrad postavený v r. 1128, v písomných dokumentoch sa prvý raz nepriamo spomína až v roku 1316, v čase Matúša Čáka Trenčianskeho. Tento hrad bol pôvodne drevený.
Ako kráľovský majetok ho spravovali kráľovskí kasteláni. Po Matúšovi Čákovi, ktorý sa ho zmocnil násilím, bol jeho prvým známym držiteľom krajinský sudca Alexander Héderváry. Spolu so svojím synom Mikulášom sídlili na hrade v rokoch 1325 – 1354. Od r. 1354 hrad už patril Pavlovi Ugalimu, pronotárovi a kancelárovi bývalého krajinského sudcu. Koncom 14. storočia panovník Žigmund dal hrad do držby na niekoľko rokov veľmožovi poľského pôvodu Sudivojovi z Ostrorogu, haličskému palatínovi.
V rokoch 1400 – 1424 ho vystriedali Ctibor z Beckova a jeho syn. V 15. storočí sa hrad ako kráľovský dar dostal do súkromného vlastníctva rodu Podmanických. Kráľ Matej Korvín, len čo nastúpil na trón, odmenil Ladislava Podmanického za jeho služby tým, že jemu a jeho potomkom daroval r. 1458 hrad aj s priľahlým panstvom.
Po moháčskej bitke nastali v Uhorsku zložité pomery. Časť šľachty si za panovníka zvolila Jána Zápoľského, druhá bola za Ferdinanda Habsburského. Existencia dvoch korunovaných panovníkov v krajine mala zhubné následky. Ďalší potomkovia rodu Podmanických Ján a Rafael, ktorí boli prívržencami Jána Zápoľského, väčšiu časť majetkov získali lúpežami. Roku 1545 zomrel Ján Podmanický. Dedičom jeho majetku sa stal Rafael na dobu 13 rokov, pretože zomrel v roku 1558. Rafaelovou smrťou sa skončilo 120-ročné panovanie Podmanickovcov. Po ich vymretí hrad a panstvo predala kráľovská komora r. 1560 Gašparovi Šerédymu a jeho manželke Anne Méreyovej za 53 000 zlatých. Gašpar Serédi zomrel v r. 1563, a to bez potomkov. Vdova Anna Méreyová sa vydala r. 1571 za Ondreja Balašu.
Hrad zastrešený šindľami patril medzi najväčšie dobre opevnené stavby tohto druhu. V čase jeho slávy sa sem privádzala voda podzemnými drevenými potrubiami zo studničky zvanej Sklepitá. O tom svedčilo rozprávanie najstarších občanov obce, ktorých rodičia ešte r. 1912 našli časti takého potrubia. Druhá polovica 17. storočia priniesla hradu búrlivé časy. Definitívny koniec jeho slávy urobili cisárske vojská r. 1698, keď hrad zbúrali a zapálili. V spomienkach starších obyvateľov Podhradia sa zachovalo rozprávanie ich predkov, ktorí spomínali, ako vtedajší obyvatelia sledovali horiaci hrad.